Kréta je doslova zázračný ostrov, ktorý v sebe skrýva nielen korene našej európskej kultúry, ale aj mnohé tajomstvá, príbehy, mystéria. Jedným z najsilnejších je príbeh malého ostrova Spinalonga neďaleko severovýchodného krétskeho pobrežia. Pôvodne to bol poloostrov, ktorí v 16. storočí vtedajší páni Stredomoria – Benátčania, doslova „odrezali“ od pevniny, aby na mohutnej ostrovnej skale vybudovali nedobytnú pevnosť. Po dlhé storočia to bol spoľahlivý strážca celého východného Stredomoria, ktorý najmä islamských dobyvateľov privádzal do zúfalstva. Napokon predsa len Turci v 17. storočí najmocnejšiu benátskú pevnosť v Stredozemnom mori, po 70-tich (!) rokoch obliehania dobyli a v rámci mohutného protikresťanského ťaženia aj zničili. Tak ako potom Kréta menila vládcov, v sústavnom zápase domácich obyvateľov proti tureckým okupantom, menilo sa i postavenie tohto fantastického ostrova. Povstanie Grékov v materskom Grécku v 19. storočí proti tureckej moci malo ohlas aj na Kréte, kde vzniklo odbojové hnutie, ktoré potlačila až turecká armáda z Egypta, ktorá následne napadla Grécko. V ťažkých zápasoch o slobodu, v neľútostných a krvavých bojoch, napokon po roku 1830 dosiahlo Grécko nezávislosť a Kréťania si vydobyli autonómne postavenie - vznikol autonómny Krétsky štát. Ten v roku 1903 zriadil na ostrove Spinalonga, v ruinách bývalej nedobytnej pevnosti - leprosárium. A zrodil sa príbeh ostrova malomocných, ktorý dodnes jatrí fantáziu všetkých návštevníkov tohto miesta, ktorí sem prichádzajú loďami z rôznych turistických centier a najmä z prístavu
Plaka. Posledná kolónia malomocných v Európe, ktorá existovala až do roku
1957 je dnes mocným magnetom pre cestovateľov z celého sveta. Malomocných tu zvážali často násilím, stačilo iba podozrenie, že človek bol v styku s nakazeným leprou a deportácia na ostrov bolo nevyhnutná. Životné podmienky boli ťažké, chýbala najmä pitná voda a trvalo to istý čas, kým sa malomocní naučili podľa vzoru Benátčanov, zachytávať v skalných nádržiach dažďovú vodu a využívať ju. Pokusy o útek končili zväčša nezdarom, malomocných vyvrheľov nechcel nikto a nikde.
Boli úplne odovzdaní na milosť súcitnejším Kréťanom, ktorí im postupne zabezpečili znesiteľné podmienky pre život. Našli sa aj lekári a ošetrovatelia ochotní na Spinalonge pomáhať, ale čeliť lepre bolo v tom čase nemožné. Hroby na ostrove nestačili prijímať mŕtvoly
...Malomocní sa napokon so svojim osudom na ostrove zmierili, vybudovali si tu obchody, taverny, založili divadelný súbor a vydávali tiež vlastné noviny – Satire, presiaknuté boľavým humorom. Keď ich po roku 1957 vláda z ostrova odvážala na pevninu, do nemocníc a na rôzne izolácie, bránili sa, na svoj ostrov si zvykli, bol pre nich skutočným domovom, kde sa cítili slobodní. Niektorí sa pokúšali na ostrov vrátiť, ale to už bola labutia pieseň kolónie malomocných – Spinalonga sa stala múzeom, po Knóssose (palác pôvodnej krétskej, tzv. mínojskej civilizácie) druhým najnavštevovanejším miestom na Kréte.
- published: 25 Aug 2016
- views: 41