Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (franc. Napoléon Bonaparte; * 15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821, Longwood, Svätá Helena) z rodu Bonaparte bol francúzsky generál a popredný politik. Jeho význam začal stúpať v neskorých štádiách Francúzskej revolúcie. Ako cisár Napoleon I. stál na čele Francúzska v rokoch 1804 až 1815. Jeho reforma občianskeho práva, Code civil des Français, značne ovplyvnila kontinentálne právne systémy. Najznámejšia je však úloha, ktorú zohral vo vojnách vedených proti európskym mocnostiam, označovaných ako napoleonské vojny. Ovládol väčšinu kontinentálnej Európy, šíriac ideály Francúzskej revolúcie, ale zároveň konsolidoval imperiálnu monarchiu, ktorá niesla znaky prekonaného sociálneho a politického systému Ancien Régime. Vďaka úspechom v týchto vojnách, často proti početne silnejším protivníkom, je všeobecne považovaný za jedného z najväčších vojenských veliteľov všetkých čias a jeho kampane sú súčasťou štúdia na vojenských akadémiách celého sveta.
Napoleon sa narodil na ostrove Korzika rodičom zo starej šľachtickej rodiny pôvodom z Janova. Na pevninskom Francúzsku získal vzdelanie a hodnosť dôstojníka delostrelectva. Jeho meno sa dostalo do popredia počas prvej francúzskej republiky, keď viedol úspešné vojenské kampane proti prvej a druhej protifrancúzskej koalícii. V roku 1799 zinscenoval tzv. prevrat 18. brumaira a vyhlásil sa za prvého konzula; o 5 rokov neskôr ho francúzsky senát vyhlásil za cisára. V prvej dekáde 19. storočia bolo prvé Francúzske cisárstvo pod jeho vládou zatiahnuté do viacerých vojenských konfliktov, do ktorých sa väčšou či menšou mierou zapojila každá hlavná európska mocnosť.
Po sérii víťazstiev si Francúzsko zabezpečilo dominantné postavenie v centrálnej Európe. Napoleon udržiaval jeho sféru vplyvu prostredníctvom vytvárania početných spojenectiev a dosadzovaním svojich priateľov a rodinných príslušníkov do čela svojich európskych satelitov. Napriek tomu, že ich vládnutia neprežili jeho pád, jeho synovec Napoleon III. neskôr vládol vo Francúzsku v 19. storočí.
Španielska vojna za nezávislosť a jeho ruské ťaženie v roku 1812 sa stali bodom obratu kariéry Napoleona Bonapate. Jeho Grande Armée utrpela počas kampane ťažké straty a už nikdy sa z toho úplne nespamätala. V roku 1813 ho šiesta koalícia porazila v bitke národov pri Lipsku. Nasledujúci rok koalícia vpadla do Francúzska, donútila Napoleona abdikovať a poslala ho do exilu na ostrov Elba. O necelý rok neskôr však z ostrova utiekol a v Paríži obnovil cisárstvo (tzv. stodňové cisárstvo). V júni 1815 bol definitívne porazený v bitke pri Waterloo. Posledných šesť rokov svojho života strávil vo vyhnanstve na ostrove Svätá Helena. Po jeho smrti v roku 1821 pitva stanovila ako príčinu smrti rakovinu žalúdka. Tento záver vyvolal dlhotrvajúce diskusie, pretože niektorí vedci sa domnievajú, že sa v skutočnosti stal obeťou otravy arzénom, čo však súčasné výskumy vyvracajú.
celý článok...
